Byť doma v sebe

Niekedy narazíme na text, ktorý sa nás dotkne tak hlboko, že si ho chceme prečítať znova a znova. Pre mňa bol takýmto úryvok z knihy Marc Lewis – Memoirs of an Addicted Brain (Pamäte závislého mozgu). Prinášam ho presne tak, ako je napísaný:

"Videl som ich prvý. Muž a chlapec 10 alebo 12 rokov. Bol som si istý, že je to otec a syn. Stáli tak pokojne, že som do nich takmer narazil. Moja prvá reakcia bola strach. Muž mal pri sebe luk ktorý bol rovnako vysoký ako on, a vedel som, že je vybavený šípom s jedovatým hrotom. Ležérne ho držal po svojom boku. Na sebe mal iba bedrovú rúšku. Chlapec bol úplne nahý. Pozerali sme sa na seba možno iba minútu, ale zdalo sa to omnoho dlhšie. Muž vyzeral silne, sebaisto a hrdo. Nie ten druh hrdosti pochádzajúci z nazbieraných úspechov, ale ten druh hrdosti, ktorý pochádza z toho, že sa na ceste cítite úplne doma. Mal nádherný úsmev. Zdalo sa, že si ten neuchopiteľný okamih užíva. Nemusel nič hovoriť, ani robiť.

Ale výraz toho chlapca bol ešte pozoruhodnejší. Pozeral sa na mňa s tvárou tak otvorenou a čistou, že sa zdala byť z inej, než ľudskej ríše. Jeho oči boli oknom medzi jeho telom a vonkajším svetom. Nenarušené nejasnosťou "ja". Ani atóm bojácnosti, ani náznak úzkosti, žiadny ostych, žiadna snaha potešiť. Celé dni som sa snažil pochopiť, čo som v tom chlapcovi videl. Kúsok po kúsku mi to dochádzalo. Poznal sám seba inštinktívne, bez seba-obrazu, ktorý by udržiaval a prispôsoboval, bez noriem alebo štandardov, podľa ktorých by sa hodnotil. Presne cítil, aké je to byť sám v sebe doma. A toto som mu nesmierne závidel. Pretože nech som sa akokoľvek snažil a napriek mnohoročným skúsenostiam, sa mi nepodarilo nájsť, vlastniť sám seba týmto spôsobom. Jediné, čo som našiel, bol súbor hodnotení.

Som vďačný, že som to videl, pretože teraz viem, že je to možné."

~ Marc Lewis ~
Memoirs of an Addicted Brain (Pamäte závislého mozgu)

Keď som tento text čítala, zastavila som sa. Vlastne som cítila až zvláštny pokoj a súčasne túžbu. Túžbu po tom byť "doma v sebe", tak ako ten chlapec, bez masiek, bez hodnotení, bez potreby niečo dokazovať. Len byť – a cítiť, že to úplne stačí.

Je fascinujúce, že to, čo my často hľadáme celé roky – cez skúsenosti, úspechy, alebo duchovnú cestu – je v skutočnosti stav, ktorý je prirodzený. Stav, do ktorého sme sa narodili, no postupne sme ho prekryli naučenými predstavami o tom, kto by sme mali byť.

Pre mňa je tento úryvok pripomienkou, že návrat domov nemusí byť komplikovaný. Možno ide práve o to, znovuobjaviť tú otvorenosť, ktorú sme ako deti mali, a ktorú ešte stále v sebe nesieme. A že ak raz dovolíme sami sebe prestať sa hodnotiť, porovnávať a bojovať, môžeme opäť pocítiť, aké je to byť jednoducho "doma v sebe".